Lucia: Ako funguje domácnosť? Zaujímavo (úsmev). Máme vlastne dve. Ja pochádzam z Trnavy, tam aj pracujem, tam mám svoj byt. A Daniel má tiež svoju domácnosť.
Daniel: Ja som pôvodne z Bratislavy, zo Starého mesta. Keď som sa však rozhodol pre vlastné bývanie, ceny v Bratislave boli neúnosné, tak som sa rozhodol stavať na vidieku, kde sme mali veľkú záhradu. Tam som postavil dom – a to je tá druhá domácnosť.
Lucia: Naše domácnosti sú od seba vzdialené asi hodinku, takže nám zaberie dosť času cestovanie, čo mi celkom prekáža. Nie som na to zvyknutá.
Daniel: Ja zas áno, lebo som roky dochádzal do Bratislavy. Ale pre Lucku je to cestovanie ťažké...
Lucia: Najmä ráno!
Daniel: Nie sme ranostajovia, radšej sme dlho do večera hore. Ranné vstávanie bolo pre mňa vždy peklom (smiech).
Lucia: Aj pre mňa, a teraz o to viac, keď musím vstávať o hodinu skôr, ako som bola zvyknutá. Takže domácnosti sú dve, to znamená, že ani jedna nie je stopercentná.
Daniel: Takže sa stáva, že jeden vyhlási: nemám nič v chladničke! A druhý: ale ja mám, zlato, však dôjdi (smiech).
Lucia: Áno, stáva sa také (smiech). A či máme podelené práce? Ono je to tak, že moju domácnosť si riešim sama, našu spoločnú riešime viac menej spoločne. Čo sa týka záhrady, tam sa ja veľmi neangažujem.
Daniel: My sme kedysi chodili na chatu k dedkovi a na všelijaké ďalšie chalupy a vždy to bolo o tom, že keď už si tu, tak poď pomôcť. To človeka od záhrady skôr odradí. Takže v tej mojej je to navoľno. Ale kosiť trávu s traktorom ma baví. Keď niečo nakúpime, väčšinou to mám dlho v kvetináčoch. Aj teraz, ešte som to stále nevysadil a už by som aj mal. Možno tento víkend sa mi to konečne podarí.
Lucia: Ale to si hovoríme každý víkend (smiech).